Vitajte po štyroch rokoch opäť na Pohode! Naposledy ste hrali na jednom z menších pódií. Tento rok vystúpite na hlavnom pódiu. Kde sa cítite lepšie?
Johan: Väčší je určite lepší! (smiech). Prvýkrát sme sa tu cítili naozaj výborne, o to viac sa tešíme, že sme späť!
Joakim: Hráme celkom neskoro, tak dúfame, že ľudia ešte nebudú spať. (pozn.redakcie – nespali, práve naopak!)

Za štyri roky sa vo svete zmenilo veľa vecí! Kam sa posunula vaša hudba?
Johan: Dva ďalšie albumy, ten prvý bol viac swingový v porovnaní s novšími. Naša hudba je stále rovnako naladená, len kombinujeme viac modernú klubovú hudbu, je to taký mix všetkého.
Joakim: Sme stále rovnakí, iba stále lepší!

Frontman kapely Johan Rensfeldt © Lucia Kotrhová

K swingu ste sa dostali vďaka pesničke Bennyho Goodmana, ktorú ste počuli na párty. Aká bola vaša tvorba pred objavením swingu?
Johan: S bratom sme začali robiť akustický hip-hop. V podstate to bola len gitara a hip-hop.
Anders: Niečo ako Manu Chao s rapom, len nie také dobré (smiech).
Johan: Určite nie také dobré (smiech). Na začiatku to nebolo nič veľké, len sme posedávali a hrali. Potom sme počuli tú skladbu od Bennyho Goodmana na jednej afterparty po festivale a pomysleli sme si: Sakra, toto je presne energia, ktorú hľadáme! To bol základný pilier pre náš prvý album a potom aj pre každý ďalší.

Takže od vtedy idete jedným smerom, ale stále sa rozvíjate…
Johan: To dúfame. Stále skúšame niečo nové a ďalší album môže byť trochu odvážnejší, ale tak to proste je. Niektorí ľudia môžu povedať, že nový album už nie je swing, ale taký album sme už spravili a pre nás je dôležité sa rozvíjať a skúšať nové veci.
Joakim: Ale ako si povedala, stále sme rozoznateľní. Keď chceš staré, kúp si starý album. Čo príde ďalej, tak jednoducho príde, sami uvidíme.

Saxofonista Joakin Nilsson © Ctibor Bachratý

Poďme na chvíľu ku vám domov – pochádzate zo severného Švédska – z mestečka Luleå, – odkiaľ nepochádzajú iba mnohí hokejisti, ale vraj aj množstvo hardcore a metalových kapiel. Mala by vaša veselá tanečná hudba vybalancovať túto hudobnú temnotu? Vyhľadávajú vás doma ako “rozveselovačov”?
Johan: Áno, oblasť, z ktorej pochádzame bola minimálne počas 90. rokov známa punk-rockovou a hardcorovou hudbou. Metalom ani až tak nie. To počúvajú najmä Fíni a Nóri. Naša hudba je samozrejme iná, ale to je iná od všetkého vo Švédsku aj inde. Nikdy sme nemali v pláne ľudí dostávať do depresie (smiech). Myslím, že tým, čo robíme, sme výnimoční a je skvelé, že môžeme robiť takú hudbu, akú robíme.

U nás sa hovorí, že severania sú depresívni kvôli dlhým zimám.
Johan: Mala by si vidieť letá! Slnko svieti celú noc a polnočné slnko je skutočne nádherné. Počas leta sú tu ľudia naozaj šťastní!

Movits! na Pohode 2017 © Onrej Koščík

Aké boli prvé roky kapely? Hrávali ste v lokálnych podnikoch len tak, pre zábavu alebo bolo od začiatku vašim cieľom spraviť kariéru v hudbe?
Johan: Úspech od prvého dňa! Mali sme mapu sveta a tam sme zakreslovali, kam ideme hrať (všetci smiech). U mňa to bolo vždy tak, že som sa ráno zobudil a rozmýšľal som nad novými piesňami. Kým budem vstávať s týmto pocitom, budem pokračovať. To je naša cesta a ukázalo sa, že veľmi rýchlo začala naberať dobrý smer a samozrejme, ambície stále sú. Začali sme tým, že sme chceli robiť hudbu, ale keď sme zistili, že môžme hrať aj za hranicami, ambície narastali a chceme pokračovať!
Joakim: Myslím si, že živiť sa hudbou na začiatku nie je nikdy voľba. Veľmi ťažko sa to plánuje. Môžeš mať sen, ale to nestačí.

Vaša debutová skladba Äppelknyckarjazz (v preklade Jablko kradnúce jazz) je o chlapcovi, ktorý bol potrestaný za to, že kradol jablká, a zároveň o firmách a bankách, ktoré kradnú beztrestne. Máte vo vašich textov veľa politiky?
Johan: Zámerne nie. Ale aj keď robíme party hudbu, je pre mňa dôležité písať texty, ktoré v sebe majú odkaz. Snažím sa vytvoriť rovnováhu medzi hudbou, na ktorú sa dá tancovať a textami, nad ktorými sa dá rozmýšľať.
Anders: Byť umelcom a mať možnosť vyjadriť sa bez toho, aby ťa niekto prerušil, je skvelá možnosť ako prejaviť svoj názor.

To so sebou prináša aj určitú zodpovednosť…
Johan: Podľa mňa máme hlavne zodpovednosť voči sebe hovoriť, čo si myslíme. Vo svete sa deje veľmi veľa vecí, o ktoré sa treba zaujímať, ale nemyslím, že je naša povinnosť sa ku všetkému vyjadrovať. Je dôležité, aby ľudia išli von, zabavili sa, ale takisto, aby za tým videli viac – vďaka textom.
Joakim: Z tohto pohľadu, aj keď sa v hip-hope a reggae nadáva, spolu s hard-corom a punkom tieto hudobné žánre hovoria o skutočnom živote, čo je dobre a som hrdý, že som toho súčasťou.

Vypočujte si Acoustic Session na Pohode:

Johan, máš rozbehnutý svoj dancehallový projekt, môžeš nám k tomu povedať viac?
Johan:
Projekt sa volá Champion J.R., J.R. sú moje iniciály. Chlapci na projekte pracovali tiež, ale robili aj iné veci, ale ja som sa venoval tomuto reggae dancehallovému albumu, ktorý vychádza v júli. A je to super švédska Jamajka. Už vyšli dva songy, jeden sa volá Callaloo a druhý Kamikaze.

Svoje albumy si vydávate sami. Máte skúsentosti aj s veľkými vydavateľstvami?Joakim: Áno, náš druhý album vyšiel v Universal Music.

Keď to porovnáte?
Johan: Ostane nám viac peňazí. Ale nie je to iba o tom, je to o nás, že sme schopní niečo vytvoriť a riadiť. Možno by to malo väčší dosah, keby sme vydávali cez veľké vydavateľstvá, ale na druhej strane to takto môžme kontrolovať a je to väčšia zábava.
Anders: Toto je naozaj ťažká otázka, samozrejme, veľké vydavateľstvá majú väčší vplyv, ale celé to je o percentách. Veľké vydavateľstvá si nechávajú vysoké percentá zo zisku, ktoré nevieme na čo sú použité. Máme aj kamarátov, čo sú známi umelci vo Švédsku a sú spokojní vo veľkých vydavateľstvách, ale máme aj takých, ktorí nie sú a hovoria, že si to mali radšej vydať sami.
Joakim: Je super, keď si album môžeš vydať sám. Jeden z najlepších pocitov je, keď dostaneš do rúk svoj vinyl a vieš, že si ho spravil sám, nahral si ho, poslal si podklady, zaregistroval. Je za tým omnoho viac práce, niekedy si želáš, aby to spravil niekto za teba. Možno, keď sa rozrastieme, tak niekoho na to prijmeme. Ale celkovo nám je takto teraz lepšie.

Movits! roztancovali všetkých návštevníkov Pohody. © Naďa Koščíková

Vaše texty sú vo švédštine, ale koncertujete po celom svete. Vnímate nejaký rozdiel medzi publikom, ktoré rozumie vašim pesničkám a tým, ktoré reaguje len na hudbu?
Johan: Naozaj neviem. Keď ľudia poznajú texty, tak ich s nami spievajú, ale energia, tá je rovnaká. Najlepšie je, keď sa ľudia snažia spievať, aj keď textom nerozumejú. Samozrejme, keď rozumieš textom, môžeš na ne reagovať, ale je to hlavne hudba, čo má odozvu. Napríklad Švédi – aj keď rozumejú textom, vo všeobecnosti sú ako publikum rezervovanejší ako ostatní. Slovenskí party ľudia sú plní energie, ani nie je potrebné, aby poznali texty. Ale máme pre medzinárodné potreby máme aj pasáže, v ktorých sa spieva lalala alebo nanana, aby si všetci mohli spievať s nami (smiech). K prepojeniu s publikom pomáha aj to, že medzi pesničkami hovoríme po anglicky.

U nás veľa kapiel rieši, či je angličtina podmienkou na to, aby prerazili vo svete. Čo by ste im poradili?
Johan: Koľko ľudí žije na Slovensku?

5 miliónov. Sme maličká krajina.
Johan: To je menej ako vo Švédsku, skoro o polovicu. Ale Česi rozumejú slovenčine. Takže dokopy to je asi 15 miliónov, to už je lepšie. Švédštine rozumejú len Švédi. V našom prípade to fungovalo. Keď sme začínali, nemali sme cieľ ísť mimo Škandináviu, ani sme si nemysleli, že niekedy pôjdeme. Sústredili sme sa na to, že chceme robiť dobrú hudbu, vedeli sme, čo chceme hrať a to bolo ono. Myslím, že by kapely nemali nad tým veľa premýšľať. Úplne chápem, že kapely chcú hrať v zahraničí, ale akonáhle začnú premýšľať, čo by mali zmeniť, aby to dosiahli, stratia svoju autenticitu a fanúšikovia to pocítia. V našom prípade to, že sme tu, nie je kvôli nejakému geniálnemu songu, je to pre to, lebo robíme hudbu, akú nerobí nikto iný. Je to o originalite.
Joakim: Mladé kapely by sa mali sústrediť na to, čo majú radi a čomu veria, že je dobré. Musia nájsť v sebe niečo unikátne a originálne. Ostatné je o šťastí. To nejde iba tak, zložiť pesničku a napísať text a keď to nevyjde, tak budem zubár. Treba sa tomu venovať aspoň 10 000 hodín. Prvé pesničky budú stáť za hovno, je to zložitá cesta. Nápady môžu byť fajn, ale aj tie treba zlepšovať. Keď sa pozriem na naše albumy, niektoré pesničky z prvého sú dobré, ale teraz už hráme lepšie. Zručnosti a nápady musia ísť ruka v ruke. Ak máš dobrý nápad, ale nevieš hrať, alebo vieš hrať a nemáš nápad, tak to nepôjde. Proste robte hudbu a šírte ju v slobodnom svete (smiech).

A chceli ste niekedy reálne spievať v angličtine? Skúšali ste to?
Johan: Hudbu sme začali tvoriť v severnom Švédsku a boli sme radi, keď sa nám podarilo hrať aspoň v Štokholme. Takže angličtinu sme ako lokálna kapela nepotrebovali. Keď sme hrali našu prvú show v Amerike, niekto nám povedal, že keď chceme byť populárnejší, mali by sme hrať v angličtine. Možno mal pravdu, ale na druhej strane je naozaj ťažké si preložiť texty a začať rapovať v angličtine. V Amerike sme stretli chalana, ktorý nás chcel manažovať a povedal nám, aby sme napísali anglické texty. Tak som sa ho spýtal, či pozná nejaké kapely, ktoré začali spievať vo svojom rodnom jazyku a potom prešli do angličtiny a uspeli. Nepoznal. Možno ABBA, ale tí začali spievať po anglicky pred tým, ako sa stali slávnymi. Aj keď hráme po celej Európe, stále máme najviac koncertov vo Švédsku. Vo Švédsku je naša hudba teraz veľmi populárna a nemôžme sa len tak zmeniť. Bolo by to čudné. A okrem toho, od Google Translator dostávame peniaze, aby sme to nemenili. Takisto od Švédskeho inštitútu (smiech).

A pre nás je tiež veľká sranda, na vašich koncertoch vzniká celkom vtipná švédska slovenčina 😀 Keď sa vrátime ale k tej Amerike, vaša kariéra začala rásť po účinkovaní v show slávneho Stephena Colberta. Vraj vás náhodou objavil na internete, páčila sa mu vaša hudba a pozvali vás hrať do show. Bola to fakt úplná náhoda alebo ste robili nejaké kroky týmto smerom?
Johan: Presne tak to bolo. Boli sme na ceste na náš prvý koncert mimo Švédska, do susedného Nórska, to ako keď vy idete prvýkrát hrať do Česka. Po ceste sme dostali e-mail od nášho booking agenta, písal nám, že si z nás asi niekto robí srandu. V e-maile stálo: Ahoj, som producent z americkej TV show Colbert Report a chceli by sme vedieť, či neplánujete turné po Amerike. Ak áno, radi by sme vás pozvali hrať do našej šou. Najprv sme si mysleli, že je to spam, ale nebol. Táto šou nie je až tak populárna vo Švédsku a rovno sme im povedali, že sme švédska kapela a spievame po švédsky a neplánujeme koncerty v Amerike, ale radi si prídeme zahrať do ich šou. Mysleli sme si, že nám to pomôže v kariére vo Švédsku, že to je dobrá príležitosť a budeme to prezentovať v médiach, že sme hrali v Amerike. Tak sme vyrazili do USA, odohrali sme šou a odvtedy to začalo. Nemysleli sme si, že to tam bude niekoho zaujímať. Ale stalo sa. Vydali sme tam album, ktorý sa ocitol na prvých priečkach na iTunes. Od toho momentu sme na tom okamžite začali pracovať a hľadať ľudí na spoluprácu, naplánovali sme turné. Raz keď dostaneš príležitosť, treba sa jej chytiť a dať do toho všetko. Päť týždňov sme chodili po USA, 7 chlapov spalo na sebe, ale stálo to za to.

Johan: „Nie sme tu kvôli nejakému geniálnemu songu, je to pre to, lebo robíme hudbu, akú nerobí nikto iný. Je to o originalite.“ © Naďa Kočšíková

Spolu nielen hráte a cestujete, ale ste aj rodinne poriadne poprepájaný. Otázka pre bratov – aká je najväčšia výhoda v tom, že hráte spolu v jednej kapele? A opačne, Joakim – aká je najväčšia nevýhoda hrať s dvoma bratmi?
Johan: Myslím si, že sme dosť podobní a práca ide rýchlejšie, lebo už vieme, ktorým smerom chceme ísť, netreba toho veľa vysvetľovať.
Anders: Plus, môžeme sa striedať, kto zavolá domov.
Joakim: Nevýhoda? Zo začiatku som možno musel viac bojovať o slovo, ale teraz sa cítim ako tretí brat. Už spolu hráme naozaj dlho. Budúci rok to bude 10. výročie od prvého albumu. Podľa všetkého majú medzi sebou nejaké mentálne prepojenie, do ktorého som sa snažil preniknúť. Niekedy ich vidím ako rozmýšľajú nad tou istou vecou a snažím sa zistiť, čo to je. Aj pre mňa to má výhody, Johanovi sa môžem sťažovať na jeho mladšieho brata a Andersovi na jeho staršieho (smiech). Som rád, že som našiel týchto chalanov.

Čo hovoríte na tohtoročný line-up na festivale Pohoda? Koho by ste chceli vidieť?Johan: Chcel by som vidieť Solage a samozrejme M.I.A. Musím si pozrieť line up. Hrajú tu aj iné švédske kapely? Ylvis! Tí hrajú pred nami. Na tých som zvedavý. To bude komédia. Bude to dobré. Jake Bugg je super. Toho som videl minulý rok. Chcel by som odporučiť Chiki liki tu-a, čo to je?

Dobre, odkážem im a pošlem ti nejaké linky. Je to veľmi zábavná kapela. Veľmi populárna s dlhou históriou. Jeden z pilierov slovenskej hudby.

Ďakujeme za rozhovor!

Autorka rozhovoru s kapelou Movits!

Autorka rozhovoru: Daniela Grečnerová (House of Ukulele / Tootoot.FM)
Preklad a redakčná úprava: Martina Koníková (House of Ukulele)

 

 

 

 

 

 

SHARE