Ako sa ti hralo?
Bolo krásne, že prišlo toľko ľudí a boli veľmi prajní, takže to bolo príjemné. Je to obrovský stage, čo bolo pre mňa ťažšie.

Teda nie ste zvyknutí na takéto veľké pódiá?
Na veľké si pomaly zvykáme, ale hlavný stage Pohody je mimoriadna situácia.

Je to veľký rozdiel?
Je to iná práca s energiou aj pohybom po pódiu. Ja mám najradšej atmosféru menších klubov. 

Bolo to výborné. A chodievaš na Pohodu aj keď nehráš?
Kedysi som párkrát bola, Pohoda je skvelý festival. Ja osobne ale nemám rada teplo, veľa ľudí a toi toi búdky, takže chodím dnes na festivaly už ako do práce a popri tom mám radosť, ak sa mi podarí stihnúť a zažiť moje obľúbené kapely, napríklad ako Solange.

Katarzia na veľkom stagei. Autorka: Lucia Kotrhová

Sú to tri roky čo si nechala svoju prácu a robíš už len muziku, vnímaš to ako správne rozhodnutie?
Jednoznačne, zároveň mám šťastie, že sa môjmu projektu darí a môže to tak byť hlavne vďaka ľuďom, ktorí majú o nás záujem a chodia na koncerty. Som im za to nesmierne vďačná. 

Čím myslíš že to je?
To musia asi posúdiť iní.

Tak to vždy súdia hlavne iní, ale niečo na tom musí byť.
Tak možno je to tým, že to myslím vážne, baví ma to ako nič iné a milujem to. Píšem texty, v ktorých ľudia cítia ľudskosť, pretože moje texty sú väčšinou zápisy z reálneho života a vzťahov, je v tom niečo aj z psychológie a vidia sa v nich. Píšem to, čím sa práve v hlave zaoberám a je to pre mňa aj terapia.

Určite. Mám pocit, že v poslednej dobe sa ľudia aj tak viac zaujímajú práve o texty a aj oveľa viac kapiel tvorí v slovenčine.
Texty sú generačná výpoveď, tie skladby sú o našich životoch.

Aj sa o to snažíš cielene? Zachytiť nejaký ten zeitgeist?
O nič sa nesnažím cielene, ja naozaj s hudbou a textami nekalkulujem, robím to tak, aby som si vždy za tým stála. Tým netvrdím, že okolo toho nerobím nejaké manažérske práce, ale chcem, aby sme aj naďalej mohli ako kapela hrať a tvoriť, nerobiť nič iné, nezaoberať sa ničím, čo s tým nesúvisí, a zároveň nezaspať na vavrínoch a stále na sebe makať.

Katarzia na Orange Roller Disco. Autor: Martin Šopinec

Viem, že teraz si robila s Vladimirom feature na jeho poslednom albume, povieš mi o tom viac? Ako ste sa dali dokopy?
S Vladimirom sa poznáme ešte cez Davida Kollera. David si vybral niekoľko česko-slovenských umelcov, poprosil ich, či by nemali záujem urobiť cover jeho pesničiek a spraviť album David Koller & Friends. Medzi nimi som bola aj ja, Korben Dallas a Vladimir 518, takže sa poznáme z krstu albumu v Prahe. Vladimir si neskôr rovnako vyberal featuringy na svoj album Ultra! Ultra!, poprosil ma o feat, takže som dopísala text k jeho rapu a naspievala ho v skladbe Deadline. Vladimir je legenda, som rada, že som ho mohla stretnúť.

Aj ste to hrali spolu?
Budeme hrať spolu prvý krát 25.7. v Cross Clube aj s geniálnym Sifónom, bude to pre mňa premiéra na pódiu rapu a hip hopu 🙂

Ty momentáne žiješ v Prahe. Je to tam lepšie?
Neviem, všade je dobre, ale pre mňa teraz momentálne v tomto životnom období je to pre mňa to najlepšie. Praha je dekadentná, nepovažuje umelcov za menejcenných a intenzívnejšie rozumie mojim názorom a postojom. Cítim sa tam ako na mieste, kam patrím. Stretávam sa so skvelými a inšpiratívnymi ľuďmi a umelcami, ktorí mi ukazujú úplne nové a iné cesty, nie len v umení, ale aj v živote, tým ako žijú a ako uvažujú. Je to tam oveľa viac free a otvorené.  Ale prvé dva roky boli ťažké – kým som týchto ľudí našla, chvíľu to trvalo a aj ja som sa musela trochu zmeniť a byť viac sociálna. 

Nedávno si dávala na Instagram taký post z Bratislavy, ku ktorému si napísala niečo v tom duchu, že už to tam nemáš rada.
Bratislave ma trochu trápi svojou rezervovanosťou. Mám teraz zo Slovenska trochu dojem, že priveľa ľudí je neprajných, závistlivých a hlúpych. Som ale vďačná za tých, ktorí takí nie sú, ešte sa nevzdali a snažia sa našu mentalitu zmeniť.  

Myslíš komentáre na nete?
Online svet je druhá vec, ďalším faktom je, že Praha je multikultúrna, žije a prichádza tam veľa cudzincov a rovnako aj domáci často cestujú, nosia si navzájom čerstvý vietor.

Takže si zapadla medzi Pražákov?
To by som netvrdila, zapadnúť medzi Pražákov sa dá, iba keď si Pražák (smiech). Napríklad taký pražský gymnazista – toho nedobehnem myslením už ani na dôchodku a pôjde pravdepodobne študovať na Harvard (smiech). Preháňam, ale ľudia sa tam medzi sebou nedelia na to, odkiaľ sú, skôr akí sú a čomu sa venujú. 

A tvoja kapela?
Všetci žijú v Prahe. Máme nového bubeníka Olivera Lipenského, ktorý s nami začal hrávať niekedy v zime. Hrá napríklad aj s Prago Union, občas aj s Jankou Kirschner. Ešte máme skvelého Petra Hanáka, tiež Čecha žijúceho v Prahe, ktorý hrá aj s Fallgrapom. Vždy to lepíme podľa toho, kto kedy môže.

Katarína Kubošiová. Autor: Ctibor Bachratý

Na prvom albume si mala skôr akustické pesničky ktoré teraz hrávate s kapelou. Keď prišlo na to, prearanžovať ich do novej podoby, tak si im to nadiktovala, že toto mi tu hraj alebo to bolo také voľnejšie?
Slovo nadiktovala by som si určite nedovolia použiť na žiadnych muzikantov a už vôbec nie na Martina Valihoru a Mareka Minárika… Mala som pripravené demá, z ktorých sme vychádzali, títo fantastickí muzikanti vložili do hudby kus seba a svojej duše, doslova, vďaka tomu som potom mohla postrihať a dokončiť CD so vzácnym nahratým materiálom.  Albert (klavír) a Vladko (gitara) dohrali svoje nástroje, niektoré vymyslel Albert, niektoré Vladko a niektoré ja. Samozrejme, že každý si ten nástroj, ktorý dokonale ovláda, vymyslí najlepšie a ja ich môžem iba viesť k tomu, ako si to predstavujem.

Si na nich prísna?
Prísna, ale aj láskavá. Mať kapelu je mužská práca. Vlastne som riaditeľka stratovej s.r.o-čky na muzikantov. Dosť často sa správam a pracujem ako muž, jazdiť po koncertoch je aj veľmi fyzicky a psychicky namáhavé, takže sa učím, ako viesť tím ľudí a zároveň chcem, aby boli všetci spokojní a šťastní, aj v ich osobných životoch, o ktorých veľa hovoríme.  Funguje u nás vzájomná úcta. Myslím, že sú nadšení pre to, čo robíme, rovnako ako ja pre ich talent. Veľmi mi pomáhajú a čo sa týka Martina Valihoru a Mareka Minárika, tí pre mňa urobili tak strašne veľa, iba preto, lebo chceli, že som im za to do konca života vďačná.

Ako to myslíš „mužská“ práca?
Tak stane sa, že vykladám v skúšobni sama bubny alebo šoférujem dodávku veľa hodín pred a po koncerte, musím pôsobiť zdravo sebavedome v jednaní s ľuďmi, stále rozmýšľať nad tým čo ešte zlepšiť a potom sa sústrediť na koncert a ponoriť sa do hudby, čo je občas po ôsmych hodinách šoférovania veľmi náročná úloha, ale nesťažujem sa. Ja vlastne pracujem iba s mužmi. Keď sa niečo nahráva v štúdiu, pracujem aj s desiatimi mužmi. Preto som si trochu zvykla byť v niečom ako oni. Ale to tak mám už odjakživa, radšej pracujem s mužmi než so ženami, baví ma tá energia, ktorá medzi nami funguje a možno v niečom stojí aj na sexualite. 

Čiže to nie je len o spievaní…
Nie je. Preto si myslím, že v mojom prípade slovo speváčka ani nie je adekvátne pomenovanie profesie 😀 Jednak ani speváčka nie som, aj keď teraz už musím byť (smiech), ale hlavne si pod tým podľa mňa ľudia predstavujú niečo iné, čo to nie úplne vystihuje. Ja som hlavne textárka, skladám hudbu a organizujem celý tento projekt. Stále k tomu cítim tú lásku a neberiem to tak, že čo by sme teraz mali urobiť, aby sa to viac ľuďom páčilo. V tomto som dosť nekompromisná. Ja to robím iba tak, aby sa to páčilo mne a aby nás to bavilo hrať.  Samozrejme chcem, aby to bolo krásne a každý človek má iný vkus.

Agnostika má už takmer rok. Robíš už aj nejaké nové veci?
Teraz sme nahrali novú vec, volá sa Nikomu Nepatríš a podarilo sa mi spojiť ju s kampaňou proti násiliu na ženách. Mám už vymyslený takmer celý tretí album, medzitým mám ešte jedno veľmi dôležité poslanie a prácu pre inštitúciu, o ktorej zatiaľ nemôžem hovoriť. Keď sa mi po skončení toho projektu podarí zohnať tých veľa peňazí, ktoré potrebujem na štúdiá, technikov, inžinierov, manažment a ľudí na dokončenie albumu, vtedy sa znova bude nahrávať. 

Vypočujte si nový song od Katarzie NIKOMU NEPATRÍŠ:

Medzi prvým a druhým albumom bol dosť veľký rozdiel, príde nejaký ďalší posun aj pri treťom?
Neviem. Tento rok sa učím robiť v Abletone, čo je, zjednodušene povedané, hudobný program. Nové skladby pripravujem skôr elektronicky, ale necítim sa ešte zatiaľ tak, že by som v tom bola doma, tak rozmýšľam ako to ďalej uchopiť, pretože tých ciest je veľa. Ableton je ako violončelo, učís sa na neho hrať aspoň 15 rokov.

Super. Tak sa budem tešiť na nové veci. Ešte ostaneš na festivale?
Určite zostávam 🙂

Katarzia na Pohode. Autor: Lousy Auber

Okrem Katarzie sme sa na tohtoročnej Pohode stihli porozprávať aj s Katkou Málikovou, Ľudovými mladistvami a švédskou kapelou Movits! a tieto exkluzívne rozhovory vám v najbližších dňoch prinesieme na GoTime.sk. Prečítajte si aj náš report z tohtoročnej Pohody.

***

Autor rozhovoru: Viktor Milosavljevič
Autorka titulnej fotografie: Martina Mlčúchová

SHARE