POHODA 2017 / PIATOK

„Všimol si si, že toto je prvý rok po veľmi dlhej dobe, kedy žiadne médium nepoužilo tú čarovnú formulku toto je najsilnejší ročník aký kedy Pohoda mala?“ opýtal sa ma môj kamarát Filip cestou na Pohodu a ja som s úsmevom prikývol, že „ozaj máš pravdu“

V roku 2013 bol na Pohode Nick Cave a Bad SeedsAtoms for Peace a Amon Tobin. To sa nedá len tak prekonať. Väčšina sa teda vyjadrovala skôr zdržanlivo a ozvali sa aj hlasy, ktoré odpísali celý lineup s tým, že tam nie je nič dobré (rozumej „nič z toho nepoznám“). Tohtoročná Pohoda totiž stavila na žánrovo eklektickú zmes starého a nového, v ktorej staré je známe skôr užšiemu okruhu fanúšikov daného žánru (Thurston Moore, Mark LaneganSlowdive alebo Jesus and Mary Chain) a nové mená sú zas natoľko nové, že kto pravidelne nesleduje novinky z hudobného sveta, väčšinu z nich počul prvýkrát, hoci v zahraničí už stihli pozbierať množstvo prestížnych cien a zahrať si aj na tých najväčších pódiách.

Je to vždy tak trocha nebezpečné, hovoriť ľuďom o kapelách, ktoré vo vašom okolí nikto nepozná, pretože vás ľahko obvinia z pózerstva a predstieraného hudobného snobizmu. Viete o čom hovorím. Také to pretekanie sa, kto pozná menej známu kapelu a kto ich počúval už v čase, keď mali vonku ešte len prvé demo. Je to pochopiteľné. Nikto nemá rád snobov, no aj taká tvrdohlavá obmedzenosť na opačnej strane vie byť rovnako škodlivá. Nezaškodí preto zachovať otvorenú myseľ aj uši. Pohoda drží prst rovno na tepne súčasných hudobných trendov a ak občas sledujete napríklad Pitchfork a ich rebríčky najlepšej súčasnej muziky, veci ako Alt JSolangeBenjamin ClementineJake Bugg, Princess Nokia či Future Islands vám určite nie sú neznáme. Osobne som tiež veľa z tohtoročných vystupujúcich pred Pohodou nepoznal (alebo som si ich nestihol napočúvať). O to viac som sa tešil, koľko toho zas vďaka Pohode objavím.

No a v neposlednom rade sú tu ešte svetoznámi producenti elektronickej hudby (Squarepusher, Machinedrum) a zástup skvelých slovenských muzikantov. Priestor, ktorý Pohoda každoročne dáva slovenským interpretom, je jedna z najlepších vecí na celom festivale. Vidieť niekoľkotisícové davy na koncertoch Katarzie, Katky MálikovejHudby z MarsuĽudových MladistievNvmeri a ďalších, z toho mi vždy poskočí srdco, koľko výbornej hudby vzniká u nás doma a aký je o ňu záujem. 


– Ľudové Mladistvá počas svojej premiéry na Pohode –

Vo štvrtok som bol zvedavý na Slowdive, Slaves a hlavne Movits!, pretože ich koncert v tanečnom dome bol jedným z vrcholov Pohody pred štyrmi rokmi. Nakoniec som štvrtkový večer musel vynechať, ale s Movits! sme sa ešte predtým stihli osobne stretnúť a urobiť rozhovor, ktorý vám spolu s ďalšími rozhovormi s našimi domácimi interpretmi prinesieme v najbližších dňoch.

V piatok na obed sme počas utíchajúceho doobednajšieho dažďa prišli na Orange stage kde hrali Ľudové MladistváDeviati mladí muzikanti, ktorí na seba pritiahli pozornosť a aj trocha kontroverzie počas svojho účinkovania v súťaži Zem Spieva na RTVS, vystúpili na veľkom pódiu odhodlaní dokázať, že všetky tie súťaže mladých jazzových talentov povyhrávali právom. Povzbudivo veľkému publiku predviedli fúziu slovenského folklóru, jazzových harmónií a groovov s miestami až hiphopovým feelingom, a to najmä v tej časti koncertu, kde na pódiu zostali iba bubeník, klavirista a basák. Najlepšie momenty koncertu však prišli vo chvíľach, v ktorých z pódia zazneli aj husle, perkusie, cimbal a štvorica vokalistiek. Výborný začiatok dňa.

V rovnakom čase ako Ľudové Mladistvá, vystúpil v Space Arene Tommy Cash, ktorého mi veľmi odporúčal práve vyššie spomínaný kamarát, a hoci som nakoniec dal prednosť im, videá Tommyho Casha som si púšťal v nedeľu doma a pozrieť si ich vrelo odporúčam všetkým fanúšikom die antwoordovskej estetiky a uletených artových videoklipov. Tommy Cash robí fascinujúcu hudbu, ktorá je dokonalým protipólom pestrofarebných a veselých popových tancovačiek a la Katy Perry (nič proti). Temné hypnotizujúce beaty a fantastický vizuál, z ktorého som nedokázal spustiť zrak. Veľmi dúfam, že niekedy dostanem druhú šancu pozrieť si to naživo.

O štvrtej Katarzia s kapelou na hlavnom pódiu zahrala setlist zložený najmä z pesničiek z Agnostiky, ale nezabudla ani na skladby z prvého albumu, ktoré som v takejto podobe s celou kapelou počul prvýkrát a bavili veľmi (hlavne Dunaj). Hoci osobne by som si radšej pozrel ich koncert na niektorom z menších stageov, vidieť ďalší obrovský dav na domácej tvorbe bolo veľmi povzbudivé a aj na Katke s kapelou bolo vidieť, že to na nich naozaj zapôsobilo. 

– Počasie nás aj tento rok udržalo v strehu –

Jedna z vecí, čo som si všimol na tohtoročnej Pohode, bol veľký počet výborných ženských interpretiek (fakt, že sa nad tým človek pozastaví je zároveň aj vysvetlením, prečo je to dobre, že ich bolo veľa). Okrem Katarzie to v piatok bola aj Solange, M.I.A a Austra.

Na Solange som sa z celého festivalu tešil úplne najviac. Album Seat at the table som prvýkrát objavil na Pitchforku na ich zozname top 50 albumov za rok 2016 (všetko z toho zoznamu inak vrele odporúčam vypočuť si) a do Pohody som ho stihol počuť ešte veľakrát. Krásne zaranžované a citlivo zahraté RnB, ktoré v najlepších momentoch pripomenie napríklad Eryku Badu rozhodne stojí za vypočutie. Veľmi som sa tešil ako to zahrá so živou kapelou a hoci kapela to naozaj zahrala parádne, prejav Solange na mňa pôsobil trocha rezervovane a znudene. Z konca jej koncertu nás potom vyhnal lejak, no vďaka tomu sme aspoň stihli nakuknúť do krytého Ticketportal stageu na Nvmeri. Tu nie je o čom. Toto je kapela, ktorá má všetko – skvelú muziku, skvelých muzikantov, ktorí ju vedia vynikajúco zahrať, je to moderné, nápadité a má to ksicht aj svoj postoj. Koncert desať z desať a nový album kupujem pri prvej príležitosti. 

Potom sme sa museli ísť prezliecť do stanu, kvôli čomu som musel vynechať London Electricity Orchestra – Tony Colman, zakladateľ Hospital Records, kde vydáva napríklad aj B-Complex, s veľkým orchestrom hrajúcim drumnbass obohatený o liquid funk, elektroniku alebo jazz, sľubovali parádny koncertný zážitok, čo následne potvrdil každý, kto tam bol a mne nezostalo iné, než povzdychnúť si, že aj také sa stáva. Ale zato sme na Orange Stagei stihli aspoň Benjamina Clementinea – víťaz Mercury Music Prize so životným príbehom ako z filmu, zahral podmanivé skladby, ktoré dýchajú a menia tvár a stále prekvapujú novým výrazom, podobne ako môj obľúbený Tom Waits. Viac než kvalitná náplasť!

M.I.A som videl na Pohode už v roku 2011. Vtedy to bol jeden z najlepších koncertov celého festivalu, ale tento rok ma až tak nezasiahla, v čom určite zohrala svoju úlohu aj únava. DJ pustil pesničku, tanečnice tancovali, basy duneli, scéna svietila a blikala, M.I.A mala charizmu aj presvedčivý pódiový prejav a som si istý, že tí čo stáli vpredu sa vytancovali a vyskákali do sýta, ale ja a moje ubolené nohy sme už mali dosť, takže ma ani neurazil predčasný koniec koncertu.

Nakoniec ešte Austra, kanadský elektropop s mäkučkými syňťákmi a speváčkou s veľmi príjemným hlasom boli milým zakončením piatkového večera a ich posledný album Future Politics bol jedným z prvých, ktoré som si doma zaradil do playlistu.

No, zakončením. Na takýchto festivaloch vlastne človek nikdy neprestane počúvať. Či už ide po pivo, stojí v rade na záchod alebo kráča na druhý koniec areálu hľadať kamošov, ktorí „by tam niekde mali byť“, na každom rohu zakopne o nejakú muziku. Takto som ešte ponakúkal do všetkých tých tanečných domov a stanov a arén, započul som basové groovy, energické dychové sekcie aj zasnívané melancholické spevy, bubenícke sóla, hiphopový freestyle, africké perkusie či šialené drumnbassové beaty. A potom zaspávam a je mi šťastno/smutno z toho, koľko je na svete dobrej muziky, ktorú si nikdy nestihnem vypočuť.

POHODA 2017 / SOBOTA

Väčšinu sobotného dopoludnia sme strávili hľadaním kúska tieňa, kde by sa dalo ukryť pred nekompromisným slnkom. Nakoniec sme zakotvili v tieni jednej z tribún Budiš stageu, odkiaľ som pozoroval všetky tie davy ľudí, čo behajú hore dole areálom, prezerajú si stánky s oblečením a mimovládky, hrajú basketbal alebo si hádžu freesbee a ticho som im závidel, že nemajú spálené krky ako ja a na všetky tieto veci majú dosť energie. Medzitým sa na pódiu začali zvučiť Flow, ktorí boli prvou kapelou, čo vystúpila na Pohode v roku 1997. Vraj sa po dvadsiatich rokoch dali znova dokopy, aby si tu mohli zahrať. (Čo si?! Super!). Ich punkový zvuk ma kvalitne vytrhol z poľudňajšej letargie, vypočuli sme zopár pesničiek, dali obed a ideme ďalej.

Na Orangei Hudba z Marsu – ďalšia domáca kapela s desaťtisícovým davom (paráda), Laura a její tigři ma prekvapili parádnym rock’n’rollom. V oblekoch a s dychovou sekciou mi pripomenuli napríklad Bez ladu a skladu alebo Vidiek, hovorím si -aká škoda, že som si to nikdy predtým nepustil len preto, že tam spievala Ilona Csáková a že reku to musí byť blbosť. Omyl. Tak aj ja bývam obmedzený občas. Poučím sa.

O tretej Princess Nokia zadelila parádny koncert. Muzika podobnej sorty ako napríklad Santigold či M.I.A, no o niečo pestrejšia – miestami bližšie k hiphopu (keď rapuje, človek si spomenie napríklad na Missy Elliot alebo Azealiu Banks) inokedy tanečnejšie časti zas vystriedali citlivejšie a-capella pasáže. Škoda, že sa v ten deň ponáhľala na ďalší koncert v Prahe, pretože v neskorších večerných hodinách by to bolo určite ešte lepšie.

Rodrigo y Gabriela bolo ďalšie vystúpenie, na ktoré som sa tento rok veľmi tešil. Prvýkrát som ich videl na titulke časopisu Guitarist, ktorý som si doniesol domov z Brightonu, v ktorom im venovali niekoľkostranový profil, kde nešetrili superlatívami o ich hre na gitaru. Čakal som, že naživo to bude bomba a fakt to bolo super, akurát tie pasáže, kde Rodrigo pustil distortion a začal strúhať metalové riffy mi prišli trocha vytrhnuté z kontextu a zbytočné a po čase ma to miestami už začínalo nudiť.

Pohoda Denníkom sme si potom dali odporučiť koncert izraelského dua Maya Belsitzman a Matan Ephrat, kočka s violončelom cez looper a bubeník zadelili jeden z najlepších koncertov celej Pohody a bol by to možno aj najlepší koncert celej Pohody, keby ma zo zatvoreného Európa stanu nevyhnal nedostatok čerstvého vzduchu. To bola veľká škoda, pretože z toho čo hrali (úžasne zaranžované a majstrovsky zahraté skladby, vysoko funkčná kombinácia world music a moderného popu a jazzu so super zvukom), som sa tešil ako malé decko. Ale nehybný vzduch v natrieskanom stane som nevydržal a musel som utiecť von.

Jeden z najkrajších momentov celého festivalu sme potom zažili na runwayi pred hlavným stageom, kde sme si unavení pred ôsmou ľahli na zem, podarilo sa nám stretnúť kopec kamarátov a do toho príjemného oddychu nám všetkým pri zapadajúcom slnku zahral Jake Bugg svoj milý gitarový britpop. Mladý 23-ročný Brit vyzerá ako Alex Turner za mlada a robí pesničky, ktoré sa chytľavosťou približujú najlepším časom OasisTwo Fingers Lightning bolt nás zabávali v aute cestou na Pohodu a nesklamali ani na trenčianskom letisku. 

Ďalšia veľká dilema prišla v sobotu o 21.30 a to hneď trojitá – Ho99o9Dillon alebo Future Islands? Nakoniec vyhrali poslední menovaní a tak sme sa boli pozrieť na kapelu, ktorej reputácia sa opiera predovšetkým o svojský prejav ich frontmana (pozrite si niekedy to video, kde hrajú u Lettermana). Chýry neklamali. Spevák si bez váhania uzurpoval kompletne celý stage, po ktorom sa preháňal z jednej strany na druhú, dával očný kontakt s publikom, tancoval a skákal a pritom spieval bez najmenšieho zaváhania. Bola by ale škoda sploštiť Future Islands do podoby „tej kapely, kde ten spevák tak svojsky tancuje“. Ich synťákový pop je totiž veľmi počúvateľná hudba a hoci všetky ich pesničky nasledujú podobnú schému (priamočiary beat, synťákové akordy, šestnástková basa..), tak to stále funguje a nenudí. 

– alt-J a ich nádherná scéna –

No a nakoniec najväčšie meno celého festivalu. Alt-J patria medzi tie kapely, ktorým sa podarilo dosiahnuť svätú trojicu hudobného úspechu – uznanie kritikov, masový úspech u ľudí a zachovanie si tvorivej slobody. A tiež ten svojský zvuk, na ktorý sa nič iné nepodobá. Ešte aj ten koncert zahrali dobre. Pekne pomiešali nové skladby so starými, neflákali to, pódium mali krásne nasvietené, zvuk bol fajn, na konci sa pekne poďakovali publiku a znelo to, že to myslia fakt úprimne. Toto bol headliner ako z učebnice.

Jediné, čo by som vedel tomuto ročníku vytknúť, bola dĺžka viacerých koncertov, ktoré podľa programu mali trvať 90 minút a nakoniec končili už po hodine. To síce na jednej strane bolo fajn, pretože človek mal aspoň dosť času pred začiatkom ďalšieho koncertu a mohol sa vyhnúť tomu tradičnému behaniu z jedného pódia na druhé, no ak sa niekto rozhodol, že mu stačí stihnúť poslednú polhodinu koncertu, tak musel byť dosť sklamaný. Inak si ale Pohoda stále drží svoj vysoký štandard vo všetkých ohľadoch. Pestrý hudobný aj sprievodný program, široká ponuka jedál vysoko nad rámec klasického trojkomba cigánska-langoš-kebab, vysoká úroveň čistoty aj hygieny (hoci niektorých ľudí som počul sťažovať sa na veľmi horúcu vodu v sprchách, čo v tom sobotnom teple určite nebolo veľmi príjemné) a hlavne dostatok pitnej vody (toto je vec, ktorá naozaj nie je na festivaloch úplne bežná a zaslúži si veľké uznanie). Predovšetkým sú to ale kultivovaní a slušní návštevníci, ktorí robia z Pohody jeden z najlepších festivalov široko ďaleko a vďaka ktorým tu každoročne vzniká tá najlepšia atmosféra. 

Slovami iného kamaráta, ktorý na Pohodu pricestoval z Londýna: This is fucking excellent mate!“

Autor reportu: Viktor Milosavljevič
GoTime.sk / Od fanúšikov pre fanúšikov

SHARE