doping seminar

Prešovské Divadlo Jonáša Záborského pred časom opäť siahlo po klasike a pripravilo inscenáciu románu Eugen Onegin od Alexandra Sergejeviča Puškina, ktorú zasadilo veľmi príhodne do priestorov Historickej budovy DJZ.

Už úvod trochu prekvapí takmer surovým, nečakaným kontrastom k útulnému, zdobnému interiéru divadla – zdá sa, akoby javisko uzatvárali veľké hrdzavé vráta, pričom prví účinkujúci vstupujú medzi divákov z bočných vchodov v prízemí hľadiska. Zakrátko sa však vráta otvoria a ukážu obrovský, rovnako „hrdzavý“ priestor – svet, v strede ktorého sedí na jednoduchej stoličke sám Eugen Onegin osobne (Boris Srník). Sedí si spokojne, so sebavedomým úsmevom, pričom z očí mu hľadí sto čertov, si obzerá publikum, zatiaľ, čo ho mladé knieža a starec predstavujú publiku za zvukov výraznej hudby Róberta Mankoveckého.

Hudba je – hlavne v prvej časti predstavenia – takmer samostatným a veľmi výrazným prvkom, sprevádza rôzne presuny osôb, rýchle a nápadité zmeny scény. Niekedy sa však zdá výrazná až príliš, takmer ohlušuje, a predstavenie pôsobí trochu utancovane a uskákane. Mimochodom, melódia a rytmus by sa podľa mňa hodili skôr ku Grékovi Zorbovi než k ruskej šľachte na začiatku 19. storočia.

Na list Tatiany (Veronika Husovská) Oneginovi si treba trochu počkať, pretože najskôr odznie vo francúzštine (čo Onegin patrične ofrfle), ale keď ho Tatiana prednesie v druhej časti predstavenia ešte raz v slovenčine, ako Oneginovu reminescenciu na dievča, ktoré pred rokmi odmietol, divák si povie, že sa oplatilo čakať. Na scéne totiž stojí úplne iná Tatiana – sebavedomá, pokojná, nádherná, očarujúca, jednoducho nad vecou. Onegin, ktorého už znudili vari všetky ženy sveta, nestačí otvárať oči a čuduje sa, ako ju kedysi mohol odmietnuť. A vy nemôžete uveriť, že oproti sebe stoja rovnakí herci, ktorých ste videli v týchto úlohách pred prestávkou – premena oboch „po pár rokoch“ je dokonalá.

Každý vie, ako to skončí, ale aj Tatiana, aj Onegin sú v poslednej scéne takí úžasní, že si želáte úplne iný koniec predstavenia. Dojato sedíte v hľadisku a rozmýšľate, či máte Onegina ľutovať alebo si povedať „dobre mu tak!“. A hanba hanbúca k tomu – hlavní protagonisti vás tak očaria, že takmer zabudnete tlieskať.

Ale nakoniec si predsa len spomeniete na dobré spôsoby, utriete slzu dojatia a roztlieskate sa. A pri klaňačke rozmýšľate, čo to boli za ľudia, ktorí pred vami počas predstavenia defilovali – milý a trochu naivný Lenskij, jeho verenica Oľga, matka Larinová, hľadajúca šťastie pre svoje dcéry, či samotná nežná a potom až nečakane racionálna Tatiana.

Ruku na srdce – ozaj sme sa nerozhodli, čo tomu sladkému i protivnému, čarovnému aj odpornému Oneginovi želáme. A čo? Nevadí! Veď si to môžeme pozrieť ešte raz alebo aj viackrát, možno odídeme múdrejší… Teda – ak nás neočarí tak, ako naposledy.

Autorka blogu: Valeria Brenišinová
GoTime.sk / Od fanúšikov pre fanúšikov

SHARE