Colours of Ostrava si za 16 rokov svojej existencie vybudovali povesť veľmi kvalitného a dobre zorganizovaného festivalu. Chýry o úžasnom priemyselnom areáli bývalých železiarní (národná kultúrna pamiatka Dolní Vítkovice) sa spolu s nadšenými opismi svedomitej organizácie a hudobného programu priniesli aj ku mne. Tohtoročný program navyše sľuboval niekoľko naozaj lákavých mien, takže som svoje očakávania nasadil relatívne vysoko.

Prvá vec, ktorá mi udrela do očí po príchode na festival bol, pochopiteľne už vyššie spomínaný, areál Dolních Vítkovic. Chýry neklamali. Pódiá a stánky rozložené v uličkách medzi opustenými priemyselnými budovami, v tieni obrovskej pece a popod bludiskom starých hrdzavých potrubí, pomedzi ktoré sa prechádzajú davy ľudí sem a tam, pripomínali malé mesto ako zo sci-fi filmu. Hlavne v noci, nasvietené zo všetkých strán, bolo zážitkom sledovať okolie, prechádzať sa po areáli a hľadať ešte neobjavené zákutia. Ani po troch celých dňoch som ešte nemal dosť.

Ostravský genius locci

Starý industriálny priestor mi v mnohom pripomenul napríklad bratislavský Istrochem, v ktorom kedysi skúšali skoro všetky miestne kapely (a mnohé skúšajú dodnes). Keď sme sa svojho času prechádzali po Istrocheme, častokrát sme obdivovali staré výrobné haly a obrovské železné konštrukcie a rozprávali sa o tom, čo by sa s takýmto priestorom dalo robiť. Ostravský festival je žiarivým príkladom toho ako takýto priestor využiť naplno – otvorený je celoročne, pokojne si niekedy spravte výlet.

Boli však aj momenty kedy som si s nostalgiou spomenul napríklad na Trenčianske letisko s jeho hladkou pristávacou plochou a veľkými trávnatými plochami, ktoré ponúkajú nekonečne veľa miest na sedenie prakticky kdekoľvek. Na Colours to so sedením nie je také jednoduché. Betón je na sedenie príliš zaprášený a kamenistý, trávnatých plôch je pomenej a situáciu trocha komplikoval aj rekordný počet návštevníkov (odhaduje sa až okolo 50 000).

Sadnúť či nesadnúť?

Obrovský počet ľudí bol jednou z najčastejších výčitiek, s ktorými som sa na festivale (a neskôr na internete) stretol. Najmä v stredu poobede spôsobil organizátorom nemalé problémy. Aj kvôli novým náramkom s čipom trvala kontrola dlhšie než sa očakávalo a ľudia sa tak sťažovali na niekoľkohodinové čakanie na slnku, počas ktorého už vo vnútri areálu začínalo viacero koncertov headlinerov. Nám sa našťastie podarilo stredajšej tlačenici na bráne vyhnúť, keďže sme dorazili až vo štvrtok na obed, rekordný počet ľudí sme si však všimli aj v samotnom areáli. Ľudí bolo naozaj veľa a boli všade a chvíľku mi trvalo si na tie davy zvyknúť.

Napriek obrovskému počtu ľudí však musím povedať, že som nenarazil na žiadny problém s dlhými radami na pivo alebo toalety (čo bohužiaľ asi nemôže povedať dámska časť publika – v tomto ohľade mám pocit, že počet toaliet bol mierne poddimenzovaný). Inak moje osobné skúsenosti boli len pozitívne, či už som sa vybral po pivo alebo niečo z pestrej ponuky jedál, nikde sa nečakalo príliš dlho. S výnimkou mysterióznej rady pri ArcelorMittal stagei, ktorá mala asi dvadsať metrov a ľudia v nej trpezlivo čakali aj hodinu (!) na langoše. Až neskôr som sa dočítal, že išlo o legendárne Pálavské langoše, ktoré patria k stáliciam festivalu a údajne sa na ne naozaj oplatí čakať. Nabudúci rok vyskúšam.

Colors of Ostrava vo mne zanechali veľmi silný dojem. Slušní a milí ľudia, krásny areál a predovšetkým kvalitne vystavaný lineup, z ktorého by som najviac vyzdvihol skupinu St.Paul and the Broken Bones. Túto kapelu, ktorá pochádza z Birminghamu v Alabame, som prvýkrát objavil na youtube kanále NPR (združenie verejných rozhlasových staníc v USA) v ich sérii Tiny Desk Concert. Ich južanský soul mi okamžite učaroval, preto keď som ich zbadal v tohtoročnom programe, veľmi som sa potešil a v piatok poobede som nadšene utekal si ich pozrieť a s radosťou môžem povedať, že nesklamali a na ostrom popoludňajšom slnku zahrali jeden z najlepších koncertov, aké som videl. Paul Janeway spieva ako reinkarnácia Otisa Reddinga a miestami znie aj ako CeeLo Green alebo Aretha Franklin (sic). Ak budete mať niekedy možnosť si ich pozreť, určite to urobte.

Vypočujte si fantastický hlas zo St. Paul And The Broken Bones:

Okrem nich určite stojí za zmienku aj Michael Kiwanuka, srdečná a úprimná hudba, pri ktorej sa vám vybaví napríklad Marvin Gaye alebo Bill Withers a Benjamin Clementine, ktorého sme videli pred pár týždňami aj na Pohode. Ten zahral trocha iný koncert ako v Trenčíne. Na pódiu pôsobil živšie a sebavedomejšie a do svojho vystúpenia vo veľkom zapájal aj publikum, s ktorým spoločne odspieval a odtancoval veľkú časť koncertu.

Michael Kiwanuka: Love & Hate

Benjamin Clementine: Condolence

St.Paul and the Broken Bones, Michael Kiwanuka aj Benjamin Clementine odohrali svoje koncerty na vyššie spomínanom ArcelorMittal stage, čo mi pripomína ešte jednu výčitku voči festivalu, s ktorou som sa stretol. Tou boli niektorí sponzori (okrem firmy ArcelorMittal, ktorá patrí k najväčším znečisťovateľom životného prostredia v regióne, to bol aj Agrofert Andreja Babiša), kvôli ktorým Colours of Ostrava sprevádzalo aj protestné zhromaždenie Dollars of Colours, ktoré sa snažilo upozorniť na rozporuplné financovanie festivalu a hoci je festival v prvom rade o hudbe a ľuďoch, určite je na mieste hovoriť aj o týchto veciach.

Celkový dojem z festivalu však napriek týmto výčitkam ostal výborný. Nielen výborná hudba, ale aj prijemní ľudia a prekrásny areál sú dôvody, pre ktoré budem Colors of Ostrava rozhodne odporúčať všetkým svojim kamarátom a veľmi rád sa sem vrátim aj o rok.

Autor článku a fotografií: Viktor Milosavljevič

 

SHARE